GENERÁLNY PARTNER
HLAVNÝ PARTNER
PARTNERI / PRODUKTOVÍ PARTNERI
MEDIÁLNI PARTNERI
INŠTITUCIONÁLNI PARTNERI
POD ZÁŠTITOU

Anastasia Kuzmina

Len poldruha roka po tom, čo v Pekingu 2008 získal pre Slovensko prvý raz v histórii olympijskú medailu „cudzinec“ – zápasník Musuľbes, ešte viac na ZOH 2010 vo Vancouvri zažiarila v slovenských farbách takisto bývalá ruská reprezentantka. Biatlonistka pochádzajúca z ruského Ťumeňa Anastasia Kuzminová (v ruskej verzii jej priezviska Kuzmina) dosiahla na bielej olympiáde viac, než ktorýkoľvek jej predchodca zo Slovenska.

Triumfovala hneď v úvodnej súťaži na 7,5 km! pred ňou zo Slovákov v listine víťazov ZOH figuroval jedine krasokorčuliar Ondrej Nepela, ktorý zvíťazil v Sappore 1972. A to ešte nebolo všetko – Nasťa v následných stíhacích pretekoch na 10 km pridala striebro za nemkou Neunerovou a napokon aj ôsme miesto v pretekoch na 12,5 km s hromadným štartom, v ktorých sa rok predtým v juhokórejskom Pjongčangu stala vicemajsterkou sveta. Nebyť toho, že až tri terčíky z 20 zostali po jej streľbe stáť, mala by znovu medailu, pretože bežala skvele.

Na hrách vo Vancouvri bolo od prvého dňa súťaží jasné, že slovenský šport získal novú kráľovnú. Na pomyselný trón sa Nasťa posadila po vodnoslalomárskej olympijskej šampiónke z Pekingu Elene Kaliskej, ktorá mala v roku 2010 zdravotné problémy. Kuzminová, ktorá svoj život len pred niekoľkými rokmi pevne spojila s mestom pod Urpínom (je členkou Klubu biatlonu Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica), sa razom zapísala do sŕdc množstva Slovákov. Bez nadsádzky – žiadny rus pred ňou nebol na Slovensku taký populárny! Azda len jej rozprávková menovkyňa Nastenka z obľúbeného a kultového Mrázika.

Anastasia Kuzminová pochádza z mesta Ťumeň, ktoré leží pri Urale. Jej dievčenské meno bolo Šipulinová. Do pätnástich rokov sa venovala behu na lyžiach, potom si ako mnohí iní pred ňou pribalila k bežkám aj flintu na chrbát a presedlala na biatlon. V biatlone sa Nasťa v juniorskom veku výrazne presadila aj v silnej ruskej konkurencii.

V rokoch 2002 – 2005 štyrikrát štartovala na mládežníckych a juniorských svetových šampionátoch a dohromady z nich nazbierala dve zlaté, štyri strieborné a jednu bronzovú medailu. Najcennejšie kovy si síce vybojovala „len“ ako členka štafiet, ale zabrala aj individuálne – v Koscielisku 2003 skončila v pretekoch na 12,5 km s hromadným štartom druhá a v Kontiolahti 2005 na 7,5 km tretia.

Na začiatku sezóny 2006/07 Anastasia Šipulinová premiérovo štartovala v pretekoch Svetového pohára – v Östersunde. Trináste miesto debutantky na pretekoch tohto rangu by sme na Slovensku brali všetkými desiatimi, ale v biatlonovo silnom Rusku to s nikým nezamávalo. Preto ani nemohla počítať s nejakými osobitnými výhodami, keď sa neskôr pokúšala vrátiť do reprezentácie po narodení synčeka Jeliseja… ale to sme predbehli.

V septembri 2005 sa v lanovke v rakúskom lyžiarskom stredisku na ľadovci Dachstein zoznámila s Danielom Kuzminom. Rodený rus z Kamčatky, ktorý sa predčasom usadil na Slovensku v Banskej Bystrici, už dlhšie reprezentoval v behu na lyžiach Izrael. Z ich vzťahu sa vyvinula láska, ktorú v apríli 2007 v Ťumeni spečatili manželstvom.

Zakrátko, v júni, sa im narodil synček Jelisej. Vtedy už bola Nasťa absolventka právnického inštitútu vo svojom rodisku. Kuzminová chcela rýchlo pokračovať v športovej kariére. V najväčšej krajine sveta to však mladé mamičky – športovkyne majú ťažké. V Rusku bolo vylúčené, aby mohla mať synčeka na dlhých sústredeniach so sebou.

V decembri 2007 sa presťahovala do Banskej Bystrice a požiadala o slovenské občianstvo. Jej manžel Daniel už predtým navštívil prezidenta Slovenského zväzu biatlonu Juraja Sanitru a avizoval mu Nastin záujem reprezentovať našu krajinu. Všetky potrebné formality sa podarilo vybaviť ani nie za rok. Od decembra 2008 vďaka tomu dostal slovenský biatlon reprezentantku, akú predtým (pri všetkej úcte k dlhoročným esám, akými boli Martina Halinárová-Schwarzbacherová-Jašicová či Soňa Mihoková) ešte nemal. Kuzminová vdýchla slovenskému ženskému tímu nový život a nevídanú energiu.

Pod vedením reprezentačného trénera Milana Gašperčíka a manžela Daniela, ktorý sa staral o jej prípravu na bežkách, sa výrazne presadila hneď v úvodnej sezóne v našich farbách. Na svetovom šampionáte v Pjongčangu získala medaily ako ešte len druhá slovenská reprezentantka v histórii. V pretekoch na 12,5 km s hromadným štartom bola druhá, okrem toho na 7,5 km siedma. Krátko nato si v Ufe vybojovala dva tituly majsterky európy do 26 rokov. Na začiatku olympijskej sezóny sa narušila spolupráca Kuzminovcov s reprezentačným trénerom žien Gašperčíkom.

Od októbra sa tak o streleckú prípravu najlepšej biatlonistky začal starať šéf zväzu Sanitra, ktorý bol trénersky spojený s väčšinou veľkých úspechov slovenského biatlonu spred niekoľkých rokov. Trio Kuzminová, Kuzmin a Sanitra sa potom podpísalo pod jedinečný úspech na olympiáde vo Vancouvri. Pritom len niekoľko týždňov pred ZOH by na Nasťu málokto stavil čo aj deravý groš. Na Silvestra 2009 si totiž v rakúskom Obertiliachu pri tréningovom páde, ku ktorému došlo v miernom zjazde, zlomila dve záprstné kostičky v ľavej ruke. Operovali ju ešte v Rakúsku. Ortopéd Eduard Sporer v Lienzi odviedol perfektnú robotu.

Len o 44 dní neskôr získala olympijské zlato! To, čo Kuzminová vo februári 2010 predvádzala na biatlonových tratiach Whistlerského olympijského parku v Callaghanskom údolí, je ešte v čerstvej pamäti celého Slovenska. Hneď v úvodný deň olympiády ukončila 38- ročné čakanie Slovenska na zimné olympijské zlato! Striebornú nemku Magdalenu Neunerovú v pretekoch na 7,5 km predstihla v dramatickom súboji o poldruha sekundy. Slovenskú hymnu na slávnostnom ceremoniáli spievala z plných pľúc. V následnej stíhačke na 10 km obe najlepšie z kratšej trate využili výbornú vstupnú pozíciu a poradie na čele si vymenili. Aj striebro Kuzminovej s vyše 12-sekundovou stratou za Nemkou, ktorá potom získala ešte jedno zlato, bolo skvelé.

Prepukla všeobecná eufória zo strany Slovákov, ktorí boli priamo v dejisku olympiády. Bola to príliš veľká emočná záťaž, ku ktorej sa pridalo nekonečné uspokojovanie záujmu médií. To všetko Nasťu nadmerne vyčerpalo a ďalšiu medailu už nepridala. Ale vedno s bronzovým biatlonistom Pavlom Hurajtom sa postarala o historicky najúspešnejšie účinkovanie Slovenska na ZOH.

V srdciach Slovákov si odvtedy získala pevnejšie miesto než ktorákoľvek iná Ruska, azda s výnimkou rozprávkovej Nastenky z nadmieru populárneho Mrázika… Obrovská odozva Nastiných úspechov na Slovensku ešte prehĺbila jej vzťah k novej vlasti. Mesto Banská Bystrica jej udelilo čestné občianstvo.

Kuzminová sa na celé desaťročie etablovala v absolútnej svetovej biatlonovej špičke. Najviac sa jej darilo pod piatimi kruhmi. Na ZOH 2014 v Soči pod vedením rovnakej trénerskej dvojice Kuizmin – Sanitra obhájila zlato na 7,5 km trati. A na ZOH 2018 v Pjongčangu pod bežeckým vedením manžela (streleckú prípravu počas sezóny konzultovala s Tomášom Kosom) získala dokonca tri medaily – zlatú v záverečných pretekoch na 12,5 km s hromadným štartom a strieborné na 15 km aj v stíhacích pretekoch na 10 km! Pritom v roku 2015 priviedla na svet druhé dieťa – dcérku Oliviu.

S celkovou zbierkou 3 zlatých a 3 strieborných medailí sa Nasťa stala najúspešnejšou olympioničkou v histórii Slovenska. Okrem nej tri najcennejšie kovy pod piatimi kruhmi získali od nás len vodní slalomári, bratia Peter a Pavol Hochschornerovci.

Na svetových šampionátoch k striebru z Pjongangu 2009 Kuzminová pridala bronz na 7,5 km z  Chanty-Mansijska 2011 a celkom na záver kariéry zlato na 7,5 km z Östersundu 2019.

V pretekoch Svetového pohára si pripísala spolu 18 víťazstiev a tri malé glóbusy za celkové triumfy v jednotlivých disciplínach (v sezóne 2017/18 za rýchlostné aj stíhacie preteky, v ďalšej sezóne za rýchlostné preteky na 7,5 km. V celkovom poradí SP bola druhá v sezóne 2017/18 a tretia v tej nasledujúcej, ktorá bola jej rozlúčková.

Po skončení športovej kariéry sa podieľa na výchove mladých biatlonových talentov v Kuzmina Junior Teame. Na viacerých domácich športových podujatiach pôsobila ako ich ambasádorka, bola aj ambasádorka našej výpravy na ZOH mládeže 2020 v Lausanne. V októbri 2021 ju zvolili za členku výkonného výboru Slovenského olympijského a športového výboru.

V rokoch svojich olympijských víťazstiev (2010, 2014 a 2018) sa stale víťazkou tradičnej novinárskej ankety Športovec roka.

Špičkový biatlonista bol aj Nastin mladší brat Anton Šipulin, vo farbách Ruska olympijský víťaz a majster sveta.

 

Danka Barteková

V Londýne jej 29. júla 2012 tiekli slzy veľké ako hrach. Nečudo, veď na olympijský bronz v skeete siahla Danka Barteková po nervy zničujúcom rozstrele medzi ňou a Ruskou Marinou Belikovovou. Slovenka trafila na rozdiel od súperky všetky terče a vybojovala pre svoju krajinu prvú londýnsku medailu. Už pred odchodom na olympijské hry rozstrel dlho trénovala, možno jej pomohli aj tri keltské mince pre šťastie od otca zabalené v kufri. Po súťaži skeetarok hneď hovorila, že si potrebuje pospať, keďže bola veľmi uťahaná. Po príchode na ostrovy dostala totiž angínu, ktorá ju vyšťavila.

Pri pohľade na krehkú dievčinu by jej sotva niekto dával do ruky pušku. Jej otec to však v Malženiciach urobil a aj vďaka nemu má Slovensko o jednu olympijskú medailistku viac. Narodila sa do rodiny poľovníka. Ako jedenásťročná dostala za vysvedčenie vzduchovku. Otec priviedol k streľbe Danku, aj jej o tri minúty staršiu sestru Lenku Bartekovú, definitívne, keď mali trinásť rokov. Danka raz vraj skolila so vzduchovkou aj vrabca, ale odvtedy sa na rozdiel od otca poľovníctvu nechcela venovať.

Jej dvojička Lenka bola tiež špičková strelkyňa na skeet. Stala sa juniorskou majsterkou sveta (Lahti 2002) i Európy (Brno 2003). Medzi ženami sa obe sestry spoločne tešili z titulu majsteriek Európy v súťaži družstiev. Lenka sa však potom vydala za špičkového českého strelca Davida Kosteleckého (olympijského víťaza) a pred športom uprednostnila rodinu.

Barteková sa ešte pred prvým výstrelom učila hrať aj na klavíri, chodila do tanečného krúžku, s dvojičkou Lenkou aj plávať. Keď začala Malženičanka chodiť častejšie na strelnicu, umelecká dráha musela ustúpiť.

Dvojičky si vzal do parády tréner Juraj Sedlák. V tom čase sa takým mladým skeetarkam venovali len Slováci a Američania. Sestry Bartekové v prvých rokoch kariéry nebojovali s rovesníčkami, ale s vyzretými tridsiatničkami. Pre mladé dievčatá to mohlo byť frustrujúce, ale zvládli to. Vzor videli v Andree Stranovskej, ktorá štartovala na olympijských hrách 2000 a 2004 a viedol ju tiež Juraj Sedlák.

Danka Barteková od tínedžerského veku neznášala prehry, bola veľmi cieľavedomá. Postupne si prípravu i každý výstrel prepracovala až do najmenších detailov. Aj na úspešnú olympiádu do Londýna išla s presvedčením, že spravila všetko pre úspech. Postupne dozrela a s trénerom sú teraz rovnocenní partneri. Napriek tomu, že to ťahali spoločne na strelniciach dlhú dobu, ponorková choroba ich obchádzala.

Už v juniorských rokoch patrila medzi najlepšie svetové skeetarky. Dvakrát vyhrala juniorský európsky šampionát (2002, 2004). V roku 2008 si vybojovala prvé zlato z kontinentálnych majstrovstiev aj medzi ženami, ďalšie pridala s družstvom. Vtedy dosiahla aj finálový svetový rekord, keď skolila 99 zo 100 „holubov“. Na európskych šampionátoch si v skeete do konca roka 2021 vybojovala štyri tituly (v Nikózii 2008, Kazani 2010, Leobersdorfe 2018 a v Lonate 2019), jedno striebro a dva bronzy. Ďalšie zlaté medaily má zo súťaže družstiev.

V rokoch 2005 a 2006 bola na majstrovstvách sveta bronzová. Individuálne bronzy si vybojovala potom aj na svetových šampionátoch 2010 a 2014. Ďalšie dve striebra a tri tretie miesta pridala v súťažiach tímov. Je trojnásobná európska šampiónka medzi jednotlivkyňami (2006, 2010, 2018) a šesťnásobná v družstvách. Barteková vyhrala spolu pätoro pretekov Svetového pohára vrátane finálových v roku 2012 v Pragersku. Jej zatiaľ najväčším úspechom je však bronz z OH 2012.

Víťazstvom v pretekoch Svetového pohára 2006 v Káhire si Danka Barteková vybojovala miestenku na OH v Pekingu. Pri olympijskej premiére skončila ôsma. V Číne bola pod tlakom, mesiac predtým utvorila na majstrovstvách Európy v Nikózii nástrelom 99 terčov finálový svetový rekord (po zmene streleckých pravidiel ho medzinárodná federácia ISSF zrušila). Olympijskú súťaž a pozíciu favoritky však psychicky nezvládla.

Po Pekingu jej trvalo zopár mesiacov, kým si definitívne povedala, že umiestenie na OH nebolo až tak zlé. Do Londýna preto išla oveľa ostrieľanejšia. Úspechu podriadila všetko. Zmenila si telefónne číslo, mali ho len jej najbližší. Vďaka tomu ju nikto neotravoval, stránila sa spoločnosti a trénovala najmä v zahraničí. Nepotrebovala potľapkávanie po ramenách, len svätý pokoj.

Na úvod londýnskej súťaže trafila všetkých 25 asfaltových „holubov“ a usadila sa na líderskej pozícii. V druhej položke trikrát zaváhala a klesla priebežne na 3. stupienok. V záverečnej kvalifikačnej časti spravila dve chyby, ale súčet 70 terčov (25-22-23) jej vyniesol v konkurencii 17 štartujúcich nádejnú 2. pozíciu pred popoludňajším finále, v ktorom malo Slovensko prvýkrát svoju zástupkyňu v tejto disciplíne žien.

Pre divákov na londýnskej strelnici bolo finále ženského skeetu adrenalínové. Šestica finalistiek sa snažila zachovať si ľadový pokoj. Každá zbytočná myšlienka mohla ohroziť koncentráciu, rozhodoval každý detail. Barteková do bojov o medaily vstúpila s odstupom štyroch terčov na vedúcu fenoménku streľby Kimberly Rhodeovú z USA. Začala ich chybou, zaváhala aj pri 8., 11., 12. a 20. terči.

Pred poslednou sériou výstrelov bola Danka štvrtá, pričom za dvojicou Wej Ning a Belikovová zaostávala o jediný bod. Číňanka nezaváhala, Ruska však áno, čo rodáčka z Trenčína – hoci bola vo finálovej položke zo šestice finalistiek výsledkovo najslabšia – využila, aby sa na ňu dotiahla a s celkovým súčtom 90 bodov si vynútila rozstrel o 3. miesto. A ten vyhrala 4:3.

Na olympijských hrách štartovala aj v Riu de Janeiro 2016, kde bola aj vlajkonosička slovenskej výpravy na otváracom ceremoniáli. Po pretekoch bola zdeptaná, pretože napriek dobrej príprave skončila až šestnásta, ďaleko za finále. Viaceré chybné výstrely boli pritom veľmi tesné.

V Trnave dlhodobo trénovala pod vedením Juraja Sedláka, ale po Riu sa členka Športového centra polície rozhodla pre zmenu. V posledných rokoch sa často pripravuje v talianskom Montecatini Terme. Tam ju najprv viedol Bruno Rossetti a po jeho vážnom ochorení až doteraz Sandro Bellini.

Že aj po nevydarených OH 2016 naďalej patrí do svetovej špičky, potvrdila znovu v roku 2018 ziskom titulu majsterky Európy v skeete jednotlivkýň i družstiev a štvrtým miestom na MS z Čchangwone. Tam ju len jeden výstrel delil od bronzu. V roku 2019 obhájila v Lonate titul majsterky Európy, bolo to jej štvrté individuálne prvenstvo a jej celková medailová bilancia z vrcholných podujatí (OH, MS, ME, SP, vrátane súťaží družstiev) sa tým dostala k hodnote 10 zlatých, 6 strieborných a 12 bronzových medailí.

Popri športovaní vyštudovala medzinárodné vzťahy na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Už počas štúdia snívala o kariére športovej diplomatky, tejto téme sa venovala aj v diplomovej práci.

Niekoľko rokov po absolvovaní Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici ukončila doktorandské štúdium v odbore športová diplomacia. A práve v oblasti športovej diplomacie je mimoriadne úspešná.

Počas akademických rokov hovorila, že raz by chcela pôsobiť v Medzinárodnom olympijskom výbore (MOV). V roku 2007 jej Slovenský olympijský výbor sprostredkoval trojtýždňovú stáž v ústredí Európskych olympijských výboroch v Ríme, o tri roky neskôr bola mladou ambasádorkou premiérových olympijských hier mládeže v Singapure. V tejto pozícii podporovala našich mladých olympionikov na účasti na aktivitách v rámci kultúrno-vzdelávacieho programu podujatia.

V roku 2012 bola účastníkmi OH v Londýne s najvyšším počtom hlasov zvolená za členku komisie športovcov MOV. V spojení so ziskom bronzovej olympijskej medaily jej tento diplomatický úspech pomohol v roku 2012 získať prestížne ocenenie Krištáľové krídlo. V novinárskej ankete Športovec roka 2012 skončila tretia za streleckou kolegyňou, striebornou trapistkou z OH v Londýne Zuzanou Štefečekovou a za cyklistickým fenoménom Petrom Saganom.

Vzhľadom na protesty dvoch kandidátov v londýskych voľbách, ktorí boli za porušenie predpisov diskvalifikovaní, si Danka na pôsobenie v komisii športovcov i v samotnom MOV musela ešte takmer rok počkať. Až po tom, čo Športový arbitrážny súd v Lausanne zamietol odvolanie oboch diskvalifikovaných kandidátov, sa mohla plne zapojiť do práce aj mimo strelníc.

Na zasadnutí MOV v Lausanne 3. júla 2013 bola ako historicky druhý Slovák po profesorovi Vladimírovi Černušákovi (člen MOV v rokoch 1980 – 2001) prijatá za členku MOV na Slovensku. Mala len 28 rokov a bola v tom čase najmladšou členkou MOV. Vďaka členstvu v MOV sa automaticky stala aj členkou exekutívy Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV).

Vo februári 2018 Bartekovú zvolili za podpredsedníčku komisie športovcov MOV a v tejto funkcii predsedala 9. 

medzinárodnému fóru športovcov v Lausanne v apríli 2019. V komisii i v samotnom MOV sa jej pôsobenie malo skončiť počas OH 2020 v Tokiu. Pandémia ochorenia COVID-19 si však vynútila presunutie hier o rok neskôr – a tým sa predĺžil aj jej mandát, ktorý tak napokon predsa len dosiahol osemročné trvanie.

V roku 2021 sa počas OH v Tokiu znovu uchádzala o zvolenie do komisie športovcov MOV, ale do zvolenej štvorice sa tentoraz nedostala. Medzi 31 kandidátmi skončila s 1278 hlasmi siedma, na zvolenie by potrebovala o 339 hlasov viac. „Mimo“ MOV však napokon bola len pol roka.

Plénum Slovenského olympijského a športového výboru ju v októbri 2021 s najvyšším počtom hlasov zvolilo do výkonného výboru SOŠV. Následne ju exekutíva na návrh prezidenta SOŠV Antona Siekela schválila za viceprezidentku. Vedenie SOŠV ju už pred voľbami navrhlo za individuálnu členku MOV. Za ňu ju zvolili na zasadnutí MOV počas ZOH 2022 v Pekingu. V prípade, že sa nestane niečo nepredvídané, jej členstvo v MOV potrvá až do dovŕšenia veku 70 rokov.

V MOV Barteková v minulosti viedla koordinačnú komisiu MOV pre ZOH mládeže 2020 v Lausanne, bola podpredsedníčka komisie športovcov a členka viacerých komisií. Patrila medzi funkčne najvyťaženejších členov organizácie.

Spôsob, akým už predtým veľmi úspešne zvládala popri kariére v streľbe najprv štúdium a potom aj pôsobenie v MOV, bol výnimočný. Snažila sa trénovať aj počas zasadnutí MOV. Nútenú súťažnú pauzu v prvom pandemickom roku zase využila na dokončenie dlho rozpracovanej dizertačnej práce s názvom „Športová diplomacia v kontexte verejnej diplomacie a jej vplyv na riešenie konfliktov v 21. storočí“, za ktorú v roku 2020 získala titul PhD. Napriek diplomatickej kariére naďalej pokračuje v súťažení.

Ako členka MOV mala príležitosť viackrát dekorovať slovenských športovcov medailami na OH a ZOH. Istý čas bola riaditeľkou Krištáľového krídla. Moderovala viacero významných kultúrno-spoločenských akcií, vrátane úvodnej recepcie na ZOH 2014 v Soči, alebo osláv 25. výročia Slovenského olympijského výboru v roku 2018.

 

Matej Tóth

Ak chce niekto vyhrať olympijskú súťaž v chôdzi na 50 kilometrov, musí vykonať niečo mimoriadne. Matej Tóth to v olympijskom Riu de Janeiro predviedol 19. augusta 2016. Bol to najväčší majstrovský kúsok kariéry nitrianskeho rodáka. Jeho súperi boli vynikajúco pripravení, kvalitní. Tóth však bol z nich najvytrvalejší i najrýchlejší a po skvelom výkone sa stal olympijským víťazom.

Matej vyhral v dramatických, dynamických pretekoch, v ktorých sa stále niečo menilo. Bol celý čas aktívny, diktoval tempo v skupine. Neprekážalo mu, keď šliapal v čele skupiny, bol veľmi odolný. Ukázal skúsenosti i vysokú taktickú zrelosť. Oddrel celé preteky a potom si mohol vychutnať posledný kilometer slávy. Večer po pretekoch mu zlato na krk zavesila na Olympijskom štadióne slovenská členka komisie športovcov MOV Danka Barteková.

Okruh v Riu meral dva kilometre, chodci ho absolvovali 25-krát. Na štart sa postavilo až osem desiatok štartujúcich. Tóth ráno tesne pred ôsmou miestneho času poslal najprv z Ria do kamery bozk svojim trom babám v Banskej Bystrici, manželke a dvom dcérkam, a potom sa vydal v ústrety životnému úspechu, ktorý si vysníval ako trinásťročný chlapec. Dosiahol, čo jeho idol Pribilinec – stal sa olympijským víťazom. Majster sveta z Pekingu 2015 si skvele rozložil sily, dva kilometre pred cieľom dostihol dovtedy vedúceho Austrálčana Jareda Tallenta a nezadržateľne pochodoval do cieľa po zlatú medailu. Tallent, ktorý obhajoval zlato z Londýna 2012, jeho tempu a zdrvujúcemu finišu už nestačil a so stratou 18 sekúnd si vybojoval striebro.

Atletika je mimoriadne náročná a je v nej obrovská konkurencia, preto si každú medailu treba veľmi vážiť. Tóth sa stal pozitívnym príkladom pre všetkých slovenských športovcov. Do špičky sa prepracoval postupne, svojou svedomitou prácou, drinou, úspechy nezbieral od juniorských súťaží.

Ako dieťa pobehoval s rovesníkmi pomedzi nitrianske paneláky. Naháňal loptu v kopačkách, zastavoval puky ako hokejový brankár, skúšal to aj s karate. Napokon zvíťazila kráľovná – atletika. Keď sa trinásťročný Matej Tóth zjavil na tréningoch v atletickom klube v Nitre, výberom disciplíny šokoval trénera Petra Mečiara. Tréner vo viacerých rozhovoroch po úspechoch svojho najslávnejšieho zverenca spomínal, že bol malý, zavalitý, nemal chodecké parametre, nebol na chôdzu predurčený. Tóth vytrval, išiel systematicky vpred. Po roku tréningu sa stal majstrom Slovenska, po dvoch (1999) už bol ôsmy na svetovom šampionáte do 17 rokov.

Postupne sa stal príkladom zvláštneho slovenského fenoménu. Na vrchol sa nevyšplhal vďaka systému, ale predovšetkým mu pomohli na ceste nahor jeho rodičia. Bez ich pomoci by sa pravdepodobne olympijský triumf ani nezrodil. Rodičia všetko prispôsobovali jeho športovej kariére, chodili s ním na preteky, sústredenia. Často počas dovoleniek. Otec Viliam často zháňal peniaze od kamarátov, aby podporili jeho potomka. Presvedčil sa, že pre atléta je nájsť sponzora veľmi náročné.  Rodinnému rozpočtu sa uľavilo, až keď sa Tóth ocitol v jeseni 2002 v banskobystrickej Dukle. Stal sa členom tréningovej skupiny uznávaného odborníka Juraja Benčíka, ktorý viedol aj prvého nášho olympijského víťaza v atletike Jozefa Pribilinca.

Jedným zo zlomových bodov Tóthovej kariéry bolo 6. miesto na 20 km na majstrovstvách Európy 2006 v Göteborgu. Vďaka nemu sa dostal do olympijského top tímu a ešte viac si uvedomil, že zásluhou tvrdej prípravy sa môže dostať medzi najlepších. A v roku 2010, keď vyhral Svetový pohár na 50 km v mexickej Chihuahue, sa všetko definitívne otočilo. Jeho odmeny za úspechy sa vtedy dostali na úroveň, že si z nich už mohol aj čosi odložiť.

V tom čase už mal za sebou prvé olympijské účasti. V Aténach 2004 dopochodoval na dvadsiatke do cieľa na 32. mieste, v Pekingu 2008 si polepšil o šesť pozícii. Práve po druhom olympijskom vystúpení, kde ho umiestenie sklamalo, sa v autobuse cestou do olympijskej dediny po debate s vtedajším šéftrénerom SAZ Vladimírom Bezdíčkom rozhodol vyskúšať si päťdesiatku. Maratón, v ktorom bez trpezlivosti, rozumnej taktiky a plánu prípravy prepracovaného do detailu nemáte šancu na úspech.

Na majstrovstvách sveta 2009 v Berlíne sproboval zvládnuť obe chodecké trate, na 20 km bol ôsmy, na 50 km deviaty. V olympijskom Londýne 2012 i na majstrovstvách sveta 2013 v Moskve išiel už len päťdesiatku. V Londýne dopochodoval pôvodne ôsmy, ale po dodatočných diskvalifikáciách sa posunul až na 5. priečku. Na nej skončil pôvodne aj v Moskve, ale najnovšie je už štvrtý po suspendovaní Rusa Ryžova. Po MS 2013 vymenil trénera: Juraja Benčíka vystriedal Matej Spišiak, ktorého si zvolil za kouča aj pre vekovú blízkosť. Potreboval mať niekoho s podobným zmýšľaním neustále vedľa seba. Skromný a sympatický atlét čerpá energiu aj z pohodového rodinného zázemia.

V roku 2014 sa stal na päťdesiatke vicemajstrom Európy, v auguste 2015 už triumfoval na majstrovstvách sveta v Pekingu. Súperom sa v Číne začal vzďaľovať už na štvrtom kilometri, aj keď únik nebol pôvodne jeho zámer. Náskok pred súpermi zvyšoval, prvýkrát v kariére sa mu stalo, že si stihol odbehnúť počas pretekov aj na toaletu. Trvalo to len 25 sekúnd, stratu však hravo dobehol. V roku 2015 mal excelentnú formu, už päť mesiacov pred Pekingom na marcovej Dudinskej päťdesiatke zapochodoval v tom čase tretí najhodnotnejší výkon histórie 3:34:38 h.

Po triumfe v Pekingu sa v jeho živote veľa zmenilo, stále však zostával skromný a pokorný. Od majstrovstiev sveta až do Ria nešiel absolvent žurnalistiky na nitrianskej Univerzite Konštantína Filozofa žiadnu päťdesiatku. Brzdilo ho zranenie ľavej holennej šľachy, jeho štvrtá olympijská účasť bola dlho otázna. Ešte dva mesiace pred odletom zvažoval, či do Brazílie vôbec pôjde. Napokon sa dal zdravotne do poriadku a pod Kristovou sochou vystúpil na vrchol. Následne sa stal slovenským Športovcom roka 2016.

Potom však prišlo najťažšie a najhoršie obdobie jeho kariéry. Hladina hemoglobínu vo vzorke z mája 2016 sa vymykala z normálu ostatných, bola príliš nízka. Podľa IAAF to mohlo byť spôsobené manipuláciou krvi. Prípadné užívanie krvného dopingu by sa však malo prejavovať vyššou hladinou hemoglobínu. Pre Tótha sa začal náročný súboj, horší ako na chodeckých pretekoch. Trpezlivo vysvetľoval, že výkyv spôsobil stav tela, keďže bol po zranení a liečbe. Navyše kontrola sa uskutočnila netradične večer. Spis k jeho prípadu mal 250 strán, jeho súčasťou bolo množstvo odborných stanovísk od expertov a lekárov. Matejova obhajoba dopadla úspešne a dokázal, že neporušil žiadne pravidlá. Do súťažného diania sa v marci 2018 na Dudinskej päťdesiatke vrátil tretím víťazstvom na tomto podujatí, v auguste potom rozšíril svoju medailovú zbierku striebrom na 50 km na majstrovstvách Európy v Berlíne.

Tóth je aktívny aj na poli športovej diplomacie. V rokoch 2014 až 2017 bol člen komisie športovcov IAAF, od roku 2012 bol v rovnakej komisii Slovenského olympijského výboru. V roku 2016 sa stal predsedom komisie športovcov Slovenského olympijského výboru a zároveň členom výkonného výboru SOV. Od olympijských hier v Riu bol aj predsedom komisie športovcom Slovenského atletického zväzu.

V septembri 2019 štartoval na päťdesiatke na svetovom šampionáte v katarskej Dauhe. Hoci preteky odštartovali o polnoci, boli tam také tepelne extrémne podmienky, že súťaž vzdal. Bolo jasné, že takýmto spôsobom sa s kariérou nebude chcieť rozlúčiť. Tak aj bolo. Oznámil, že ju ukončí na olympijských hrách 2020 v Tokiu. Ani to však vôbec nebolo jednoduché.

Všetko výrazne skomplikovala pandémia ochorenia COVID-19. Tá si vynútila nielen preloženie hier v Tokiu o rok neskôr, ale aj zmeny termínov na plnenie kvalifikačných kritérií na ne. Osobitne pre vytrvalcov to bolo obdobie veľkej neistoty. Nečudo, že Matej Tóth dlhšie váhal, či si kariéru predĺži ešte o rok.

Televízna zložka RTVS sa snažila jeho rozhodnutie na jar 2020 pozitívne ovplyvniť špeciálnou reláciou, v ktorej ho na pokračovanie kariéry vyzývali viaceré známe osobnosti. Maťo sa napokon nechal „zlomiť“. Účasť na OH v Tokiu si vybojoval víťazstvom a najlepším svetovým výkonom roka na tradičnej Dudinskej päťdesiatke, ktorá sa v dôsledku pandémie namiesto marca konala až v októbri. V ankete periodika Track&Field News ho vyhlásili za najlepšieho chodca roka 2020 na 50 km na svete.

Medzinárodný olympijský výbor v obavách z nadmerných tokijských horúčav presunul olympijské atletické súťaže v najdlhších disciplínach (v maratóne, plus vo všetkých chodeckých) do severnejšieho Sappora, kde sa predpokladalo až o sedem stupňov chladnejšie počasie. Aj v Sappore však v auguste 2021 napokon bolo na tamojšie pomery nezvyčajne horúco.

Tóthova olympijská päťdesiatka bola prvá v tom roku a posledná v jeho pretekárskom živote. V ťažkých podmienkach zabojoval a šestnástu päťdesiatku v kariére ukončil so cťou na 14. mieste. Keby to nebola olympiáda a jeho posledné súťažné vystúpenie vôbec, možno by nenašiel v sebe sily, aby preteky v takej horúčave dokončil…

Ukončil svoje pôsobenie na čele komisie športovcov SOŠV, v ktorej ho po OH v Tokiu vystriedala aktuálna olympijská šampiónka v streľbe z Tokia Zuzana Rehák Štefečeková. Maťo skončil vo voľbách medzi našimi tokijskými olympionikmi za ňou druhý. Ale prakticky obratom znovu zasadol v exekutíve SOŠV už ako jej riadne zvolený člen, nie ako nominant komisie športovcov.

Niekoľko mesiacov po piatej olympijskej účasti, v novembri 2021, ho menovali za riaditeľa Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica. Naďalej je činný ako predseda komisie športovcov Slovenského atletického zväzu, ktorú zároveň zastupuje vo výkonnom výbore SAZ.

 

Zdroj: SOŠV